život s nimi rozprával,nevzbudia sa aj keď padne
na kolená zlodej žiaľ.
Slnko sadlo na hladinu
uzamknutú pieskom zimy,
neporazí silu skalnú,
z hĺbky tmavej plavú ryby.
Zakliesnené stromy v tráve
čnejú výškou k nebesám,ani vietor s nimi nehne,
stráca silu,v tichu hrá.Hory spodok naťahujú
a nevieme kde je cieľ,
číra voda,chvíle splnu
cítia dobu,čujú spev.
Na breh sadá echo snehu
počuť náraz pod lesom je,skalné kvapky letia spolu,
ťarcha ticha k spádu klane.
Po zrkadle vtáci kĺžu
vidia mnoho neznalých,
spevom zo skla cítia dušu,
počuť nápev v úskalí.
